Poradca,informátor v oblasti:
životosprávy,zdravotných
ťažkostí,formovania postavy.
J-Synek2.jpg
Diviaky nad Nitricou 33
Mailom:fitness7@azet.sk
Telefonicky:0918490828
Po-Ne:8-20hod.

Pri objednávaní produktov napíšte do mailu okrem adresy
aj vaše telefónne číslo.
Objednávky príjimam:
Mailom : fitness7@azet.sk
Mobil:0918490828
Osobne po dohode
Poštovné sa pohybuje v rozmedzí:0,90-3,60 eur,
v objednávke nad 70 eur sa poštová služba neplatí,
v určitých prípadoch aj pri nižších objednávkach.
Odosielanie výrobkov:do 24hod./ak sú na sklade/

Pri objednávaní produktov napíšte do mailu okrem adresy
aj vaše telefónne číslo.

Jednou z najušľachtilejších činností je znižovanie bolesti a utrpenia druhým.

Čítanie ako práca na sebe

O štúdiu antropozofie:
Čítanie ako práca na sebe
12 cností

Jan Dostal

Dnes otvárame cyklus štyroch prednášok, venovaných jednej téme:
štúdiu
anthropozofie, a to štúdiu v tom základnom, elementárnom zmysle.
Nebudeme
hovoriť o ceste za vyšším poznaním, o imaginácii, inšpirácii,
intuícii. Pôjde len o
začiatok tejto cesty: na jednej strane človek, na druhej kniha. Čo
môže človek urobiť
pre to, aby jeho čítanie bolo čo najužitočnejšie? Pretože pri
štúdiu antropozofie nie je
dôležité aby človek prečítal čo najviac. Ani to, aby si čo
najviac zapamätal, alebo aby
tomu čo číta, ihneď uveril. Ale aby to, čo číta, v ňom mohlo
žiť a pôsobiť, aby ho to
sprevádzalo ako neodmysliteľná súčasť jeho života a jeho
práce.
Ako k tomu
dospieť?
Mal som v živote to šťastie, že som sa mohol vyše pol storočia
zaoberať štúdiom
antropozofie. Ale zároveň som mal to nešťastie, že to bolo v
dobe,
keď sa o
antropozofii nesmelo hovoriť verejne. Musel som sa ňou teda
zaoberať
samostatne,
izolovane. Študoval som, ale nikto mi nepovedal, ako mám na to
ísť.
Neostávalo mi
nič iné, ako sa riadiť vlastným rozumom. Ale s odstupom mnohých
rokov vidím, koľko
neuveriteľných chýb som pri tom spravil, koľko času som
premárnil. Nikto ma
napríklad neupozornil, že antropozofia sa musí čítať nielen
pomalšie ako noviny - na
to človek príde - ale i inak ako noviny. Ako inak? Dnes, na sklonku
života, sa mi zdá,
že po dlhoročnom skúšaní a blúdení o tom konečne niečo viem.
Sám už bohužiaľ
nemôžem začať od začiatku a správne. Ale chcel by som, aby
aspoň
iní boli
uchránení zbytočných obchádzok, zbytočných nedorozumení a
mohli
pristupovať k
antropozofii od začiatku správne. To by malo byť poslaním tohto
malého cyklu úvah.
Začnem obrazom, ktorý je síce nečasový, ale zároveň i
nadčasový. Predstavme si
kolobeh roka - jar, leto, jeseň, zima. A spomeňme si, že v tomto
ročnom kolobehu raz
nájdeme Vianoce. Tešíme sa na ne. Cítime, že je to zvláštna
doba, kedy svet na nás
pôsobí inak než inokedy. Možno o tom niečo vieme z
antropozofickej
literatúry, ale
môžeme o tom vedieť i z každoročne obnovovanej vlastnej
skúsenosti. Zem sa na
Vianoce otvára, aby sa naplnila novým duchovným obsahom. Kristus sa
s ňou vždy
znova spája, znova sa pre nás rodí. A Zem sa na krátku dobu
rozžaruje jeho
neviditeľným svetlom. Ideme rovnakými ulicami ako inokedy, ale ak
sme vnímaví,
môžeme si uvedomiť, že sú zrazu iné, akoby z vnútra tajomne
pozlátené svetlom
ducha. I človek sám môže byť obdarovaný vianočným dianím. I
on
sa môže otvoriť a
prijať niečo z Kristovho impulzu do svojho ja. To sú Vianoce.
Nielen chvíle venované meditácii, ale i chvíle venované
čítaniu, by mali byť ako
vianočným zážitkom. Kedysi, v stredoveku, tomu tak bolo. Vtedy
bývala chvíľa
čítania ešte prežívaná ako slávnostná. Dnes sme si zvykli
čítať v dopravných
prostriedkoch, pri jedle, pri hudbe z rádia, bez akejkoľvek
prípravy. Ľudstvo stratilo
kultúru čítania. Ľudia čítajú, bez toho, aby od toho vôbec
očakávali hlbší účinok.
Čítanie sa odohráva na povrchu duchovného života.
Pripusťme ale, že niekto, kto berie do rúk antropozofickú knihu,
pristupuje k
čítaniu predsa len inak. Možno sa teší, že čítanie v ňom
prebúdza niečo nové - čo
vlastne? Možno sa teší, že prežije niečo nevšedného, trebárs
i
niečo na spôsob
Vianoc, že snáď pri čítaní precíti prítomnosť ducha, dokonca
snáď dúfa, že mu
čítanie priblíži zážitok ”Kristus vo mne”. Takéto
očakávanie je samo o sebe správne,
môže iste prispieť k pocitu závažnosti štúdia, k väčšej
intenzite čítania. A predsa: čím
takéto očakávanie bude silnejšie, tým môže byť zároveň
nebezpečnejšie. Človek
očakáva povznesenie srdca, verí, že toto povznesenie príde samé
od seba, ale keď
otvorí knihu, naraz sa mu zdá, že ho text nijako nerozohrieva. Je
to
strohý, triezvy
výklad, opisovanie skutočností, ktoré si človek väčšinou ani
nevie predstaviť; naviac
sú tam často i dlhé , neprehľadné súvetia, v ktorých sa ťažko
orientuje - to predsa nie
je to, čo očakával, v čo dúfal?! Zdvíha sa v ňom pocit
sklamania. Snáď sa v ňom
dokonca ozve hlas, ktorý šepká: ”Je vôbec antropozofia to, čo
si
hľadal? Netúžiš po
niečom inom, menej náročnom?” Je dôležité vedieť dopredu, že
antropozofia sa
naozaj nesnaží rozpaľovať v prvom rade ľudský cit, že sa
nepokúša rozvíriť hladinu
snov a prianí v nás. Prečo? Pretože ctí a stráži našu slobodu,
v nej vidí najvzácnejší
poklad ľudského bytia. Každý apel na duchovné hnutia, ktoré sa v
nás odohrávajú
polovedome alebo podvedome a bez nášho pričinenia - a to sú
napríklad naše city -
by obmedzoval našu slobodu. Veľmi ľahko by sa mohol stať
manipuláciou. Avšak
človek niekedy túži pasívne sa oddať manipulácii! To
antropozofia
nechce. Preto sa
obracia neúprosne a vždy znova na naše myslenie, na naše
poznávacie schopnosti,
teda na plno vedomú, bdelú, aktívnu oblasť nášho duchovného
života. Ako teda?
Máme antropozofiu vnímať bez účasti citu?


Rudolf Steiner o tom píše: ” Mnohí ľudia majú sklon
podceňovať myslenie a
stavať vyššie ”horúci život citový”, ”postihovanie vecí
citom”. Často sa hovorí: nie
”triezvym myslením”, ale vrelosťou citov, bezprostrednou silou
citových zážitkov sa
človek dvíha k vyšším poznatkom. Ľudia, ktorí takto hovoria, sa
boja, že jasným
myslením otupia svoje city. Pri všednom myslení, ktoré sa
vzťahuje
len na veci
úžitkové, je to iste tak. Ale u myšlienok, ktoré vedú do
vyšších oblastí bytia, nastáva
opak. Nieto citu ani nadšenia tak horúceho, krásneho a
povznášajúceho, aby ho bolo
možné porovnávať s citmi, roznecovanými onými čistými,
krištáľovo priezračnými
myšlienkami, ktoré sa vzťahujú na vyššie svety. Je potrebné
mať
na pamäti, že
najvyššie city nie sú tie, ktoré sa dostavujú ”samy od seba”,
ale tie, ktoré si človek
vydobýva energickou myšlienkovou prácou.”
Friedrich Rittelmeyer, jeden z najvýznamnejších žiakov R.
Steinera, píše vo
svojich spomienkach o tom, ako po prvý krát študoval knihu Tajná
veda : ”Vtedy
ležala na mojom stole Tajná veda. Ešte ju tam vidím. Vyvolávala
vo
mne
rozladenosť. Nemohol som s ňou hnúť. Keď som ju chvíľu čítal,
začalo mi byť
nevoľno. Všetky tieto ”poznatky” mi ležali v žalúdku ako
nestrávené jedlo. Musel som
čítať opatrne, vždy len pár stránok, ak ma to nemalo omrzieť.
Potreboval som takmer
rok, než som vedel, čo v nej bolo. Vtedy som ešte nepoznal správny
spôsob, ako
mám takéto spisy prijímať. Dnes viem, že ľudia sa musia
vzchopiť
k celkom inému
spôsobu čítania, ak im majú takého diela povedať, čím sú.
Podľa môjho názoru
spočíva práve tu rozhodujúca prekážka pre skoro všetkých
ľudí
staršej generácie,
aby sa R. Steinerovi aspoň priblížili. Musíme dokázať čítať
slobodne, s omnoho
väčšou nezaujatosťou, než aká je potrebná voči iným spisom,
aby sme niečo
unáhlene neprijali alebo niečo unáhlene neodmietli, musíme s
najväčším pokojom
nechávať niečo nerozhodnuté a vyčkávať, bez toho, aby sme sa
vzrušovali na tým,
že to, čo je oddávna zvyklé, začína kolísať. Musíme vedieť
čítať aktívne tak, že to, čo
sme prečítali, budeme nepretržite porovnávať so životom a život
s prečítaným, takže
si voči záplave nových tvrdení zaistíme svoje pevné stanovisko v
živote. Musíme tiež
vedieť čítať meditatívne tak, že vždy znova vsúvame dlhšie
prestávky; to prečítané v
sebe akoby znova vytvárame a v naprostom pokoji a v nezaujatej
slobode

odpočúvame jeho vlastného ducha a jeho vlastný život.”
Je to opis úprimný a veľmi charakteristický. Všimnime si, ako
ťažko Rittelmeyer
vnikal do textu! Neprežívame snáď, keď berieme do rúk niektorú
knihu Rudolfa
Steinera, niečo obdobné ako Friedrich Rittelmeyer i keď snáď nie
tak drasticky? Čím
to je? Nie je to tým, že sme k tomuto čítaniu predsa len
pristupovali v zásade v
obdobnom rozpoložení ako k čítaniu novín alebo vzrušujúceho
románu?
Nenasvedčuje to tomu, že takéto čítanie si žiada splnenie
istých
predpokladov z
našej strany? Že inak čítané myšlienky nenadviažu kontakt s
našimi doterajšími
myšlienkami a názormi? Pokúsime sa stanoviť tieto predpoklady a
uvidíme, že tým
zároveň prídeme k veľmi konkrétnej predstave, ako vyzerá
čítanie ”nezaujaté,
aktívne a meditatívne”, o ktorom hovorí Rittelmeyer.
Čo teda môžeme urobiť pre to, aby naše čítanie malo zmysel,
aby
bolo pre nás
účinné? Aby sa pre nás stalo vianočným zážitkom, obdarovaním
z
duchovnej sféry?
Naznačíme dvanásť krokov, ktoré vedú k tomuto cieľu. Každý z
nich bude vyžadovať
istú dávku vnútornej aktivity z našej strany. Opíšeme ich v
prirodzenom poradí, tak,
že jeden bude čo najbezprostrednejšie nadväzovať na druhý.
Neznamená to však, že
by bolo nevyhnutné ich absolvovať práve v tomto poradí. Každý z
nich - nezávisle od
ostatných - bude prinášať isté meradlo pre správny prístup k
čítaniu a každé z týchto
dvanástich kritérií môžeme použiť kedykoľvek. Ale uvidíme,
že
správne rozpoloženie
pre štúdium bude vlastne dané až úplným kruhom týchto
dvanástich aktivít.
Dokážem si predstaviť, že sa teraz niekto v duchu opýta : ”Nie
je to prehnané?
Človek chce čítať, a teraz sa dozvie, že na tento účel musí
najprv splniť dvanásť
rôznych podmienok? Kto to kedy počul? Nie je to nehorázny nátlak
na
čitateľa?” Iste,
ľudská pohodlnosť má sklon sa búriť. Ale vieme, že nejde o nič
neprimerané. Práve
preto, že sa čítanie v našom storočí stalo niečím tak
všadeprítomným a všedným,
odvykli sme od skutočnej kultúry čítania. Ale bez takejto kultúry
neprenikneme k
myšlienkam zvestujúcim tajomstvo vyššieho sveta. Pretože sme ju
stratili, nedivme
sa, že je náročné sa k nej znova dopracovať. Ale ak sa o to
pokúsime, objavíme, že
je možné čítať úplne iným spôsobom, ako bývame zvyknutí.
Tých dvanásť krokov, ktorými pritom máme prejsť, nie je nič
nové. Je to dvanásť
vnútorných postojov k svetu, ktoré nemajú zďaleka význam len pre
štúdium. Keď R.
Steiner začal pôsobiť v Teozofickej spoločnosti, stretol sa tam s
tradíciou, ktorá
uvádzala týchto dvanásť vlastností ako dvanásť ”mesačných
cností” a chápala ich v
súvislosti s pôsobnosťou dvanástich základných kozmických síl,
predstavovaných
dvanástimi znameniami zverokruhu. Podľa tejto tradície by sa mal
človek každý
mesiac vedome usilovať o jednu z týchto cností. R. Steiner prebral
túto tradíciu, ale
zároveň ju prehĺbil tým, že k názvu každej cnosti pridal ešte
charakteristický doplnok,
naznačujúci, ktorým smerom by sa príslušná vlastnosť mala v
človeku rozvíjať.
Napríklad k prvej ”cnosti” - t.j. k schopnosti ”úcty”,
ktorej
pestovanie by spadalo
približne do apríla (presnejšie do obdobia od 21. marca do 21.
apríla) - dodal:

”Úcta sa stáva obetnou silou.”

Teda: úcta správne kultivovaná by sa mala meniť v schopnosť
obetovať. Podobne R.
Steiner doplnil i názvy ostatných cností.
Tieto základné morálne postoje, o ktoré tu ide, majú veľmi
málo
spoločné s
bežnými morálnymi smernicami. A predsa trpezlivá starosť o ne
môže zmeniť vzťah
človeka k svetu v mnohých smeroch, a to v zmysle morálnom - v styku
s druhými
ľuďmi, v styku s prírodou, alebo i s vlastným osudom. Nehovoriac o
tom, že sa tým
človek dostáva do stále uvedomelejšieho vzťahu ku kozmickým
silám, pôsobiacim v
rytme roka. V podstate starostlivé dbanie o ne pomaly odstraňuje
duševné
deformácie, ktorými nás postihla súčastná etapa vývoja
ľudstva.
A to, čo
potrebujeme pre celkovú obnovu svojho človečenstva, to potrebujeme
tiež pre
obnovu vnímavosti pri čítaní. Pôjde teda o aplikáciu
všeobecnejších zásad na úzky
odbor štúdia duchovnej literatúry. V týchto dvanástich
vlastnostiach - alebo
”cnostiach” - nájdeme i dvanásť stupňov vedúcich k novej
kultúre čítania.
Povedali sme už, že prvá z dvanástich vlastností sa volá úcta,
devócia, a že sa
môže postupne meniť vo vôľu k obeti. Že úcta je prvá,
základná požiadavka pre
čítanie, ktorá nás má dajako obohatiť, je pomerne ľahko
pochopiteľné. Predstavme
si, že by sme k čítaniu pristupovali s pocitom povýšenosti,
nadradenosti, s pocitom,
že to, čo vieme, nám dáva kvalifikáciu, aby sme mohli vysloviť
kritický súd o
príslušnom texte. Pocit takejto suverenity nás vnútorne obklopí
akoby ostnatým
drôtom, cez ktorý myšlienky knihy k nám nebudú môcť prenikať.
A
predsa: koľko ľudí
berie do ruky duchovnú literatúru presne s takýmto postojom, len
preto, ”aby si o nej
utvorili úsudok”. V skutočnosti sa chcú len presvedčiť, či
obsah knihy je v súlade s ich
doterajšími názormi alebo v rozpore s nimi. Ak budú v súlade,
prijmú ich, ak však
budú v rozpore, odsúdia ich. Ich doterajšie názory vytvárajú
nepriepustnú hradbu
okolo ich vedomia a táto hradba k nim neprepustí nič nového. Úcta
znamená
schopnosť otvoriť sa niečomu novému. Neberieme do rúk knihu
preto,
aby nám
potvrdila, čo už vieme, ale s dôverou, že nás obohatí, že z nej
získame niečo, čo
doteraz nepoznáme. Antropozofické čítanie nám má dokonca
tlmočiť niečo z
skrytého myšlienkového obsahu sveta, z oblasti kozmickej
inteligencie, teda z
obsahu, ktorý nekonečne prevyšuje našu ľudskú inteligenciu. Tým
skôr je na mieste
úcta k nemu - úcta, ktorá by mala prerásť až v ochotu obetovať
kedykoľvek svoje
doterajšie úsudky o svete, ak narazíme na myšlienky obsiahlejšie,
prenikavejšie,
presvedčivejšie. Úcta sa stáva obetnou silou. To neznamená, že
by
sme mali bez
uvažovania prijímať za svoje všetko, čo bude obsiahnuté v
čítanom texte. To by bola
slepá viera, a každá slepá viera je tiež hradbou proti
akémukoľvek ďalšiemu a
hlbšiemu poznaniu. Ale dôležité je, aby sme najskôr čo
najdôkladnejšie pochopili, čo
čítame, aby sme sa s tým najprv zžili, potom až aby sme k tomu
zaujímali stanovisko.
Na akékoľvek vnútorné ”áno” alebo ”nie” bude ešte dosť
času. O čom čítame v
duchovnej literatúre, je treba overovať priamo v živote, nie
teoretickými úvahami. A k
tomuto účelu musíme vedieť niesť v sebe určitú novú myšlienku
bez akéhokoľvek
stanoviska k nej, len s plným porozumením pre ňu, a ako takýto
vnútorný obsah ju
konfrontovať s rôznymi skúsenosťami, s ďalším čítaním, s
myšlienkami druhých.
Preto je vnútorná otvorenosť pre všetko nové niečím tak
dôležitým. A preto je prvým
a základným predpokladom vnímavého čítania úcta k textu. (Táto
úcta sa
samozrejme netýka len antropozofických textov; je to prvý krok ku
kultúre
akéhokoľvek čítania. O úplne zvláštnom vzťahu úcty k
chápaniu
duchovnovedeckých
textov budeme podrobne uvažovať nabudúce.)

Dokončenie v budúcom čísle

Dokončenie zo Sophie 11

Druhá z ”mesačných cností” je vyrovnanosť, duševná
rovnováha. Vyrovnanosť
síce znamená niečo podobného ako vnútorný pokoj, ale znamená
zároveň viac než
vnútorný pokoj. Je to vedomie, že žijeme v neustálom strete s
mocnosťami, ktoré nás
chcú odviesť z pravej ľudskej cesty a voči ktorým sa musíme
obhájiť. Anthropozofia
nazýva tieto mocnosti luciferskými a ahrimanskými. Lucifer je duch,
ktorý nás chce
oddialiť od Zeme, od pozemských problémov, oklamať nás vidinou
duchovnej ríše
bez pozemských konfliktov a ťažkostí, vidinou sveta blažených
pocitov nerušených
žiadnymi rozpormi. Ahriman v nás chce naopak zahladiť vedomie
spojitosti s
duchom, doviesť nás k presvedčeniu, že svet fyzickej hmoty je
jediný skutočný a že
nemáme hľadať ciele svojho úsilia nikde inde než na Zemi. Obaja
títo odporcovia nás
sprevádzajú na každom kroku života, a tak stoja neviditeľne
vedľa
nás i vo chvíľach
štúdia. Každý z nich nás chce strhnúť svojím smerom. Je
dôležité o tom vedieť a
hľadať neprestajne pokojný ľudský stred medzi nimi, vnútornú
rovnováhu medzi
útekom zo Zeme a uväznením vo svete zmyslov. Sú čítatelia,
ktorí
pri čítaní nemajú
pocit pravého uspokojenia, akonáhle text neopisuje čo najkrajšie
život božských
bytostí, pokiaľ možno bez problémov, ako život plný nadpozemskej
krásy a
blaženosti, samozrejmej lásky, spolupráce a jednoty. To sú
čítatelia vedení
Luciferom. Potom sú iní, ktorí by si želali, aby každý údaj o
vyššom svete bol
doložený pádnymi dôkazmi z fyzického sveta, preukázaný jasnou
pozemskou
logikou, aby čokoľvek, čo sa deje vo vyššom svete, sa prejavovalo
aj viditeľne a
hmatateľne - napríklad elektricky, magneticky, mechanicky, svetelne
a
podobne. Tí
sú inšpirovaní Ahrimanom. Pre Lucifera nie je antropozofická
literatúra dosť
”duchovná”, pre Ahrimana nie je dosť ”preukazateľná”. Je
treba hľadať v sebe stav
rovnováhy medzi oboma tendenciami, nehľadať v čítaní ani
blažený únik, ani
chvíľkové zabudnutie na rozpornosť pozemských dejov, ani lacné
zmyslové dôkazy o
pôsobnosti vyššieho sveta. Až ten, kto dokáže neuhnúť ani
doľava, ani doprava,
môže postupovať vo vývoji vpred, to znamená postupne premieňať
to, čo získava
životom v pozemskom svete, na schopnosti svojho ducha. R. Steiner to
vyjadruje
slovami:

”Vyrovnanosť sa stáva pokrokom.”

Tretia vlastnosť: F. Rittelmeyer spomína, že zápasil celý rok so
Steinerovou
”Tajnou vedou”. Isté je, že žiadne duchovnovedecké dielo nie
je
možné prelúskať za
niekoľko dní. Je to čítanie na dlhý čas. A ľahko sa môže
stať, že po prvých 10 - 20
stránkach nás prepadne pocit, že táto kniha je pre nás príliš
úmorná; a že budeme v
pokušení ju odložiť a pustiť sa radšej do inej, prístupnejšej.

Preto je ďalšou dôležitou cnosťou čitateľa vytrvalosť (podľa
Steinera

”vytrvalosť, ktorá sa stáva vernosťou”).

Strácame sami seba, súvislosť svojho života, ak nedokážeme
doviesť predsavzatie,
ktoré sme si dali, až do konca. A strácame dokonca i možnosť
pochopiť to, čo sme
prečítali, lebo až celok knihy nám odhalí závažnosť a význam
jednotlivých častí.
Netrpezlivým skúšaním, hľadaním niečoho, čo je najmenej
náročné, nenájdeme
cestu k antropozofii.
Úcta, vyrovnanosť, vytrvalosť tvoria základné rozpoloženie, ku
ktorému by sa
čítajúci mal dopracovať, už predtým, než začne čítať. Tieto
vlastnosti by mal prinášať
v ústrety akémukoľvek duchovnovednému textu, ktorý chce
študovať. Ďalšie ”cnosti”
bude potrebné rozvíjať predovšetkým pri čítaní samom.
Prvou z nich je nezištnosť. Teraz sa asi opýtate: ako môže
nezištnosť súvisieť
zo štúdiom? Súvisí s ním veľmi úzko a veľmi podstatne! Prečo
vlastne čítame? Čo si
predstavujeme ako výťažok z čítania? Nečítame preto, že chceme
niečo vedieť o
vyššom svete? Ale zhromažďovanie vedomostí je v duševnej oblasti
to isté, ako
zhromažďovanie pokladov vo fyzickom svete. Ak čítame preto, aby
sme
hromadili
duchovné poklady, nečítame nezištne. A veľmi ľahko budeme pri
čítaní sklamaní, ak
nebude text obsahovať údaje ľahko zapamätateľné a čo
najprehľadnejšie
usporiadané, ak nebude každá stránka rozmnožovať naše
bohatstvo.
Lenže toto nie
je poslanie duchovnovednej literatúry. Jej cieľom je urobiť nás
schopnejšími k práci
pre ľudstvo. Jej myšlienky v nás nemajú byť nehybne uložené ako
zlato alebo drahé
kamene, ale uvádzať nás vnútorne do pohybu, dávať nám podnety,
ktoré by sme
nemohli získať nikde inde. Každá idea, ako hovorí Steiner, by sa
v
nás mala stať
ideálom. Ideál nám nedáva pocit bohatstva, naopak, dáva nám
vedomie, čo všetko
nám chýba, a ukazuje nám cestu, možno veľmi zdĺhavú, k
väčšej
dokonalosti.
Zmyslom štúdia nie je v žiadnom prípade získavanie vedomostí,
ale
získavanie
nových ideálov inšpirácie pre prácu na sebe. Dokonca si snáď
pri
čítaní uvedomíme
bezcennosť mnohých doterajších vedomostí a začneme sa vnútorne
zbavovať
závislosti od nich. Tam, kde sme prv hľadali len idey, začneme
čítať nezištne, s
túžbou po zdokonalení svojej doterajšej osobnosti.

”Nezištnosť sa stáva katarziou.”

dopĺňa Steiner.
A až potom, keď pri čítaní už nesledujeme svoje vlastné
túžby, keď čítame
nesebecky, môžeme vnímať akýkoľvek text ako posolstvo určitého
človeka. Naša
osobnosť začne ustupovať do neviditeľna a miesto nej sa v našom
vedomí objaví
osobnosť príslušného autora. Tak si môžeme napríklad pri
čítaní Jánovho evanjelia
uvedomovať, akým zvláštnym, výnimočným človekom musel byť
ten,
kto týmto
spôsobom radil myšlienku k myšlienke, vetu k vete. Začneme za
slovami tušiť jeho
osobnosť. Budeme čítať, ale zároveň vnímať text ako prejav
vnútra, ako výraz určitej
ľudskej duše, v tomto prípade nekonečne zrelej a čistej, múdrej
a
láskyplnej, ako
bezprostredný prejav učeníka, ktorého Pán miloval. Nestretneme sa
len s evanjeliom,
ale i s evanjelistom. Podobne je možné pri čítaní Steinerových
kníh - napriek všetkej
striedmosti a objektivite textu a pri všetkej striedmosti a
objektivite nášho sledovania
textu - zžívať sa s jeho osobnosťou, s jeho spôsobom uvažovania,
s jeho vzťahom k
čítaniu, k ľudstvu, k prírode, k vyššiemu svetu. Ale -
pripomeňme - nezabudli sme, čo
všetko muselo predchádzať, aby sme prostredníctvom textu mohli
vnímať bytosť
autora? Museli sme absolvovať celú cestu od úcty až po
vyrovnanosť, vytrvalosť a
odpútanie sa od seba! Schopnosť, ku ktorej sme týmto úsilím
dospeli, môžeme
nazvať súcitením, t.j. schopnosť opustiť väzenie svojho
vlastného ja a zahĺbiť sa s
porozumením do bytosti druhého, v našom prípade: cítiť s
autorom.


”Súcitenie sa stáva slobodou,”

doplňuje Steiner.
Áno, až keď sa vyslobodíme z uväznenia do svojho ja, začneme
vdychovať vzduch
slobody. A budeme schopní čítať nielen podľa svojich vlastných,
sebecky
obmedzených predpokladov, ale i preniesť sa do východísk,
pohľadov
a tendencií,
ktoré žili v duši autora. Až teraz máme možnosť vystihnúť,
čo
mal autor na mysli, čo
sa v ňom odohrávalo, keď písal. To sa pochopiteľne zase netýka
len spisov
antropozofických. Týka sa to práve tak aj kníh, ktoré napísali
odporcovia
anthroposofie, kníh filozofických, literárno-kritických alebo
politických, náboženských
alebo protináboženských. Možnosť pochopiť myšlienky autora
začína až tam, kde
sme schopní oslobodiť sa od vlastných názorov a žiť vnútorne s
autorom. Že je to
pomer ku knihe, ktorý je v našej hektickej dobe viac než vzácny,
je
treba priznať.
Tým dôležitejšie je, aby sme sa aspoň pri štúdiu antropozofie
začali usilovať o takúto
humanizáciu čítania, o skutočné stretnutie človekačítajúceho
s
človekom-autorom.
Zasa to nemá nič spoločné s vierou. Až sa vrátime z
láskyplného
stotožnenia s
autorom sami k sebe, budeme mať neobmedzene veľa času si ujasniť
stanovisko ku
knižke. Ale kritika, ktorej nepredchádzalo porozumenie, zostane
nevyhnutne
nepodložená a nevecná.
Tým, čo bolo povedané, prechádzame už k ďalšej z 12 cností:
je
zdvorilosť. To
je, pravda, cnosť, ktorá nemá v našej dobe príliš dobrý zvuk.
Najmä mladá generácia
v nej vidí formu, ktorá človeku bráni byť úprimným. Prečo sa
máme chovať úctivo k
niekomu, kto nám je protivný? Prečo máme zdraviť niekoho, kto
nám
je ľahostajný?
Ale zdvorilosť ako forma, ktorú spoločnosť vnucuje jednotlivcovi,
to nie je to, čo je tu
myslené. Mládež túži po ”sebarealizácii”. A predsa sú v
živote situácie, kedy ľahko
pochopíme, že ”sebarealizácia” vôbec nemôže byť
najdôležitejšie kritérium ľudského
konania. Stojíme u lôžka niekoho, kto umiera. Jeho vychudnutá,
zbedačená tvár
napovedá, že už jeho život pomaly končí. Sme úplne naplnení
skľučujúcim dojmom:
”Ten človek zomrie v priebehu niekoľkých dní.” Zomierajúci sa
nás opýta, čo si
myslíme o jeho stave. Prečo mu nepovieme to, čo si myslíme? Prečo
nebudeme
”úprimní”? Pretože považujeme jeho prežívanie za
dôležitejšie než svoje vlastné. To
je podstata pravej zdvorilosti. Je to taký pomer k druhému človeku,
pri ktorom
rozpoloženie druhého je pre nás dôležitejšie než naše
”sebarealizovanie”. Prešli sme
nezištnosťou - odpútaním sa od seba - ”súcitením”-
stotožnením sa s druhým, a teraz
z toho vyvodzujeme dôsledky pre svoje chovanie. Konáme tak, aby sme
rešpektovali,
čo sa deje vo vnútri druhého. To je ”zdvorilosť”.
Ako sa táto cnosť prejaví pri čítaní? Prejaví sa v tom, že
budeme rešpektovať
ten spôsob uvažovania, ktorý pred nami rozvíja autor. Možno, že
autor hovorí o
niečom inom, než sme čakali. Prajme mu to! Možno, že jeho
myšlienky sa uberajú
iným smerom, než by sme chceli. Príjmime to! Povedzme k tomu svoje
”áno”!
Zabudnime na seba, na svoje očakávania, na svoje sklony.
Sprevádzajme autora
ochotne po tých cestách a k tým cieľom, ktoré sa mu zdajú
vhodné. To je čitateľská
zdvorilosť. Steiner dodáva:

”Zdvorilosť sa stáva taktom srdca.”

Opäť prechádzame skoro nezbadane k ďalšej vlastnosti, k
ďalšiemu potrebnému
druhu vnútornej aktivity. Pri každom štúdiu totiž natrafíme na
to, že niektoré
myšlienky sú nám blízke, iné vzdialenejšie, cudzie. Ťažko do
nich prenikáme. Chceli
by sme autora sledovať, ale nejde to. Prečo je to tak? Samozrejme
budeme často v
pokušení hnevať sa na autora, že uvažuje spôsobom pre nás
ťažko pochopiteľným.
Ale je to naozaj jeho nedostatok, že uvažuje inak, než sme
zvyknutí? Pokúsme sa
znova prejsť tromi minulými stupňami - nezištnosťou, súcitením,
zdvorilosťou - a
položiť si otázku: ”V čom sa tento autor líši od nás, ak
uvažuje práve takto? A v čom
by sme sa mali zmeniť my, aby sme boli schopní sledovať jeho
úvahy?
Ide tu o niečo
podobné tomu, čo robí naše oko pri tzv. akomodácii šošovky na
rôznu vzdialenosť.
Musí meniť svoje zaokrúhlenie podľa toho, či sa pozerá nablízko
alebo do diaľky.
Musí robiť niečo samo so sebou, ak chce zreteľne vidieť. O toto
ide i keď čítame.
Schopnosť, ktorú tentoraz budeme potrebovať spočíva v tom, že sa
dokážeme
udržať v harmónii s autorom i tam, kde jeho výklad nám najprv
bude
osobne cudzí.
Budeme hľadať správny vzťah k nemu. Pre takúto vnútornú
tvárnosť je ťažké nájsť
vhodné meno. Medzi dvanástimi cnosťami sa označuje názvom
spokojnosť.
”Spokojnosť” obyčajne znamená: ”nehnevať sa”. Ale Steiner
to upresňuje:

”Spokojnosť sa stáva vnútorným odstupom”,

(Gelassenheit). Hľadanie rovnomerného vnútorného odstupu k textu,
bez vplyvu
navyknutých názorov, schopnosť pretvárať sa podľa charakteru
textu a tým rušiť jeho
cudzosť, to je obsah tohoto dôležitého vnútorného kroku pri
štúdiu.
Ľahko si uvedomíme, že od myšlienok, ktoré nám sú bytostne
cudzie, neobvyklé,
nesmieme žiadať, aby nám boli naraz zrozumiteľné. Ak sa chceme s
nimi vyrovnať,
nič inšie nám neostáva, než sa k nim vracať znova a znova,
možno
i z rôznych
hľadísk. Inými slovami: pri štúdiu duchovnej literatúry sa nedá
presne naplánovať, čo
zvládneme za deň, za týždeň, za mesiac. Cnosť, ktorú to od nás
vyžaduje, sa volá
trpezlivosť. Niekedy pri takomto úsilí o preniknutie do zmyslu
textu
uvidíme, že nie
je treba hľadať pochopenie určitej myšlienky len v logickej
súvislosti. Možno postačí
sa miesto toho na ňu sústrediť, nehĺbať o nej a celkom prosto si
predstaviť: túto
myšlienku ti predkladá Rudolf Steiner. Vzdajme sa snahy ju nejako
vysvetliť.
Môžeme ju prípadne úplne vybrať zo súvislosti textu, prijať ju
len ako zvláštny prvok,
ako svojrázny podnet, ktorý máme nejako zaradiť do svojho
duchovného života.
Nesme ju v sebe. Je možné sa s ňou znova a znova konfrontovať,
zvykať si na ňu. I
to je nakoniec druh porozumenia. A časom snáď takáto myšlienka
predsa len
nadviaže spojenie s inými našimi myšlienkami. Alebo ju aspoň
budeme cítiť ako iskru
neznámeho sveta v nás. K pochopeniu antropozofie je v každom
prípade potrebná
trpezlivosť. R. Steiner to dokresľuje:

”Trpezlivosť sa stáva hlbším pochopením.”

Aký krátky je napokon jeden ľudský život na pochopenie
najvyšších tajomstiev
kozmu!
Ak začneme cítiť rôznorodý charakter myšlienok, ich rôznu
vnútornú vzdialenosť
od nás, stávajú sa myšlienky pre nás niečím reálnejším než
predtým. Začíname
prežívať ich vzťah k nám ako aj ich vzťahy medzi sebou.
Prežívame oveľa
intenzívnejšie, ako sa jedna myšlienka prelieva do druhej. R.
Steiner o tom hovorí, že
je možné v sebe pestovať takéto myslenie, ktoré nespája
svojvoľne myšlienku s
myšlienkou, ale neustále sa pýta, kam určitá myšlienka mieri,
aké si sama zo seba
žiada pokračovanie. Toto sledovanie postupu myšlienok je niečo
iné
než
rešpektovanie zákonov bežnej logiky Môže sa stať i to, že
myšlienka bude hľadať
pokračovanie, ktoré sa nebude na prvý pohľad zdať tým
najlogickejším. Čo na tom
záleží? Keď chryzantéma po rade zelených listov vytvorí náhle
veľký biely kvet,
mohlo by sa nám to tiež zdať nelogické a predsa: je to jediné
primerané
pokračovanie. V Steinerových spisoch - už napríklad vo
”Filozofii
slobody” - je možné
sledovať, ako dokázal načúvať, kam myšlienky smerujú, ako jedna
myšlienka hľadá
druhú a podľa toho budovať svoj text. Tento živý prúd vnútornej
logiky, prechádzajúci
skryte od myšlienky k myšlienke, patrí tiež k reálnemu obsahu
knihy, povedľa
myšlienkových jednotlivostí. A táto tajomne odpočúvaná
súvislosť myšlienok patrí k
zážitku antropozofie. Je to niečo, čo by sme pri čítaní mali
vedieť spoluprežívať, aby
sa i v nás postupne rodila schopnosť sledovať svojrázny, vlastný
život myšlienok.
Práve vďaka antropozofickému čítaniu tak môžeme citlivejšie
vnímať, ktoré
myšlienky k sebe patria alebo nepatria, ktorý autor nenecháva
voľne
sa rozvíjať
logický obsah myšlienok. Aj sami potom začneme aspoň o niečo
opatrnejšie
zaobchádzať s vlastnými úsudkami. Schopnosť, o ktorú tu ide, sa
volá ” kontrola
myšlienok”. Steiner dodáva:

”Kontrola myšlienok sa stáva citom pre pravdu.”

Už sme sa zmienili o tom, že myšlienky sa stávajú pre nás
realitou. Akou
realitou? Predsa ju ani nevidíme, ani nepočujeme, ani nenahmatáme.
Aký
neobyčajný druh reality to je? Kedykoľvek pozorne čítame,
môžeme
si uvedomovať
to, čo Steiner podrobne analyzuje vo ”Filozofii slobody”: že
myšlienky sú niečo mimo
čas a priestor, niečo zároveň subjektívneho i objektívneho,
záblesky z veľkej
duchovnej jednoty všetkého bytia v našom vedomí. Akýkoľvek cit
vnímame celý ako
súčasť svojho vlastného vlniaceho sa duchovného života. Ale v
ktorejkoľvek
myšlienke, v ľubovoľnom pojme preniká do nášho duchovného
života niečo, čo nie je
z nás, správa o niečom objektívnom. Avšak správa, ktorú
nemôžeme vnímať
sluchom, len myslieť. To je druh reality, v ktorom žijeme,
kedykoľvek čítame. A
myšlienky budú pre nás tým reálnejšie, čím dokonalejšie
dokážeme pri čítaní
zabudnúť na obyčajnú realitu zmyslového sveta, v ktorej inak
žijeme, čím
dokonalejšie sa dokážeme pohrúžiť len a len do tohto iného
spôsobu bytia. Nie je to
jednoduché, pretože máme vrodený strach odpútať sa od opory
zmyslového sveta,
práve tak ako od pocitu svojho tela. Žiť plne v myšlienkach od
nás
vyžaduje niečo
ako skok do prázdna, do priepasti. Pritom táto priepasť nie je pre
nás nič cudzieho: I
svoje vlastné ”ja” si totiž uvedomujeme týmto spôsobom, ako
niečo mimo čas a
priestor, teda kdesi v tej zdanlivej prázdnote. Zžiť sa s duchovnou
realitou myšlienok,
teda to, čo sme nazvali ”skok do prázdna”, vyžaduje vnútornú
odvahu. Pretože ľudia
obyčajne nenachádzajú túto odvahu, odmietajú existenciu
duchovného sveta i
existenciu vlastnej nadzmyslovej bytosti. Čím odvážnejšie
dokážeme žiť vo svete
myšlienok, tým zreteľnejšie budeme už pri čítaní prežívať
niečo nadzmyslové, bez
ohľadu na to, že sa nám ešte neotvorili žiadne nadzmyslové
orgány. Budeme
prežívať ten druh reality, ktorý prislúcha svetom, o ktorých
čítame na to upozorňuje v
úvodnej kapitole svojej ”Tajnej vedy”. Hovorí:
”Ak čítame nejaké správy zo zmyslového sveta, tak proste
čítame o zmyslovom
svete. Ak ale čítame texty o nadzmyslových skutočnostiach
správnym

spôsobom,vžívame sa tým do prúdu duchovného bytia. Zatiaľ čo
prijímame výsledky,
prijímame zároveň vlastnú vnútornú cestu k nim. Je pravda, že
to, čo tu máme na
mysli, čítajúci zo začiatku často vôbec nepozoruje.
Predstavujeme
si vstup do
duchovného sveta ako niečo príliš podobného zmyslovému
zážitku,
a tak máme
dojem, že to, čo z tohoto sveta prežívame pri čítaní, je
príliš myšlienkového rázu. Ale
pri pravom myšlienkovom prijímaní sme už zasadení do tohto sveta
a
je len treba,
aby sme si tiež ujasnili, že sme už nepozorovane prežili to, o
čom
sme sa domnievali,
že sme to získali len ako myšlienkovú správu.”
Ak sa nám teda podarí zžiť sa s myšlienkami, začíname už
prežívať niečo z
duchovnej reality. Vynaložili sme na to istú námahu, iste, ale
čítanie sa nám tým stalo
kontaktom s vyšším svetom. Ak ľudstvo bolo kedysi vyhnané z raja,
z nadzmyslovej
existencie, potom štúdium sa môže stať už prvým krokom k
znovuzískaniu
strateného duchovného sveta. R. Steiner to potvrdzuje:

”Odvaha sa stáva vykupiteľskou silou.”

Ďalšia, predposledná cnosť akoby v seba zhŕňala cnosti
predošlé. Snažili sme
sa nimi odpútať sa od seba, stotožniť sa s autorom, žiť v jeho
myšlienkových
postupoch. Teraz sa máme zamerať na jedno jediné: pohrúžiť sa
úplne do
podávaných myšlienok. Čo je na to potrebné? Poznáme to z
každodennej
skúsenosti. Ak nám niekto predkladá svoje myšlienky, a ak ich
chceme pochopiť, je
treba, aby sme dokázali, kým počúvame, sami vnútorne mlčať,
netvoriť si súčasne
vlastné myšlienky. Čím menej vlastných myšlienok budeme
vysielať
v ústrety
myšlienkam druhého, tým lepšie im porozumieme. Podobne to platí
pre čítanie.
Každá vlastná myšlienka nás vytrháva z onoho ”prúdu
duchovného bytia”, o ktorom
hovorí R. Steiner. Pôjde o to, aby sme sa vedeli otvoriť
myšlienkam
v najhlbšej
mlčanlivej koncentrácii. Tu sa čítanie spriazňuje s meditatívnym
prežívaním. V knihe
”Ako poznávame vyššie svety?” charakterizuje Steiner
prežívanie myšlienok pri
meditácii takto:
”Taká tichá otvorenosť pre ducha sa musí stať pre žiaka
okultizmu prirodzenou
životnou potrebou. Bude najprv úplne pohrúžený do sveta
myšlienok. Musí rozvinúť
pre túto tichú myšlienkovú činnosť živý cit. Musí sa učiť
milovať to, čo k nemu prúdi z
ducha. Čoskoro potom prestane pociťovať tento myšlienkový svet
ako
niečo menej
skutočného, než veci všedného dňa, ktoré ho obklopujú. Začne
zaobchádzať so
svojimi myšlienkami ako s vecami v priestore. Stáva sa preňho
skúsenosťou, že sa
týmto myšlienkovým svetom prejavuje a vyjadruje život. Chápe z
vlastného náhľadu,
že myšlienky nie sú len hrou tieňových obrazov, ale že ho nimi
oslovujú skryté
bytosti. Z hlbiny ticha k nemu zaznieva ich reč. Predtým poznal len
znenie, ktoré k
nemu prenikalo uchom; teraz k nemu dolieha znenie, ktoré znie jeho
dušou. Odkryla
sa mu vnútorná reč, vnútorné slovo.”
Kto v sebe vyvinie potrebný stupeň vnútornej mlčanlivosti, pre
toho
sa myšlienky
stávajú stále viac priestupné pre reálny duchovný obsah. Cíti
sa
nimi oslovovaný z
vyššieho sveta. R. Steiner hovorí:

”Mlčanlivosť sa stáva meditatívnou silou.”

Takto sme dospeli až k onomu ”meditatívnemu” spôsobu čítania,
o ktorom hovorí F.
Rittelmeyer.
Ocitli sme sa pred záverom cesty. Opísali sme rôzne druhy
vnútorných aktivít,
ktoré musí čítajúci vynaložiť, a naznačili sme i konečný
dôsledok týchto aktivít:
myšlienky textu budú prežívané ako živá realita. Videli sme,
ako
musel človek mnohé
v sebe prekonať a premeniť, osvojiť si istý stupeň vnútornej
pohyblivosti a tvárnosti,
aby sa mohol stotožniť i s myšlienkami, ktoré mu boli zo začiatku
cudzie. Teraz sa
teda s nimi spojil. Jeho duševný obzor sa tým zväčšil,
rozšíril. Je uzrozumený s
takýmto rozšírením? Je rozhodnutý obetovať svoju niekdajšiu
obmedzenejšiu
vnútornú podobu? Tým získa poslednú z dvanástich cností.
Jej meno je: veľkomyselnosť. Steiner dodáva:

”Veľkomyselnosť sa stáva láskou.”

Ľudské ja sa pretvorilo v čašu, nastavenú tak, aby do seba
prijala
niečo nové. Prijatie
niečoho za súčasť svojej bytosti, to je láska. Znamená to
veľké
”áno” k oplodneniu z
ducha, k vnútornému rastu. Je to výraz vôle, že to, čo sme
čítali, nechceme v sebe
prežívať len počas čítania, ale že to ponesieme v sebe i
naďalej, ako podnet, ako
nové meradlo života.
Tak sme prešli celú cestu. Jej začiatkom bola úcta. Jej
vyústením sa stala láska.
Putovaním od úcty k láske sme sa priblížili k novej kultúre
čítania. K čítaniu
nezaujatému, aktívnemu, meditatívnemu, ako to lapidárne zhŕňa
Friedrich
Rittelmeyer.
Znamená to, že musíme teraz tomu, čo sme prijali, veriť?
Naprosto
nie. I to, čo
takto prenesieme v srdci, môžeme pochopiteľne uvádzať v
pochybnosť. Ale až tým,
že to dokážme niesť ako súčasť v sebe, máme možnosť to
konfrontovať so svojimi
skúsenosťami, a tak to postupne overovať. Nič nás nenúti k
slepej
viere. Nič nás
nenúti k závislosti. Ale jedno sme pri takomto čítaní smeli
nakoniec spoznať: že
existuje ešte iná skutočnosť než zmyslová, a že myšlienky
pochádzajú z tejto vyššej
skutočnosti. A to je poznatok, ktorý nám už nemôže byť vzatý.
Nie je to viera, je to
skúsenosť z čítania.
A poznatky o vyššom svete, ktoré si z čítania odnášame - idey
zmenené na
ideály - v nás budú práve tým, že ich budeme overovať, stálymi
podnetmi pre činnosť
v ľudskom svete, semienkami tvorivej práce. Účinnosť čítania sa
nakoniec musí
prejaviť i jeho užitočnosťou v živote.
V podobenstve o rozsievačovi sa prirovnáva Božie Slovo, Logos, k
zrnu. Zrno
padá na zem a prináša väčší alebo menší úžitok, podľa
kvality pôdy. Aj poznatky o
vyššom svete sú aspektom Božieho Slova. Ich úžitok závisí na
spôsobe prijatia. Ako
čítame v evanjeliu: ”semeno, ktoré padne na dobrú zem,”,
”sú
tí, ktorí v srdci
cnostnom a dobrom” - presnejšie: v srdci plnom harmónie so svetom
a
plnom sily
dobra - ”počujú Slovo, uchovávajú ho v sebe a úžitok
prinášajú v trpezlivosti.” Takí
nech sú i tí, ktorí študujú duchovnovednú literatúru.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one